Dychová hudba

Obec Dolná Súča v okrese Trenčín sa svojou hudobnou tradíciou radí na jedno z najpoprednejších miest nielen v trenčianskom regióne, ale zaujíma významné miesto i v celonárodnom meradle. Osobitý štýl a charakter hudby, ktorá v obci vznikala, bol podmienený viacerými faktormi.

Z územného hľadiska si treba všimnúť, že leží na moravsko-slovenskom pomedzí. Z jazykovedného hľadiska pozorujeme, že si obyvateľstvo zachováva svojrázny dialekt a z aspektu národopisného možno svojráz doložiť typickým ľudovým odevom, zvykmi i celkovým spôsobom života. O to vzácnejšie je úsilie súčasníkov, ktorí sa snažia nielen zachovávať, ale i rozvíjať osobitosť kultúrnych tradícii v našej obci.

Všeobecné umelecké vlohy a hudobné nadanie ľudu súčanskej doliny nachádzali cez mnohé generácie výraz v svojráznom hudobno-umeleckom prejave, ktorý najmä po založení dychovej hudby v Dolnej Súči na samom začiatku druhej polovice 18. storočia, vytvoril predpoklad k trvalému a úspešnému rozvoju hudobného vzdelania celých generácií až do súčastnosti. Najstarší, dosiaľ známy záznam o jestvovaní hudby a organizovanom hudobnom prejave v Dolnej Súči je z roku 1767 v Illesázyovskom archíve (Acta posesionum).

Vznik dolnosúčanskej dychovej hudby hlavne ovplyvnili tieto podmienky. V prvom rade to bol bohatý spevný fond, vyznačujúci sa rýchlymi temperamentnými melódiami, úzko súvisiacimi s výskytom ľudových sedliackych tancov, čardášov, verbunkov a podobne, ktorý sa stal nevyčerpateľnou studnicou pre možnosti vzniku hudby. Ďalej to boli vojenské dychové kapely, ich verejné účinkovania , ktoré boli obľúbené u ľudí a návraty vojakov slúžiacich pri vojenských kapelách. Ale najväčšiu zásluhu na vzniku dychových hudieb na Považí majú učitelia dedinských škôl. Dychová hudba vznikla krátko po revolúcii v rokoch 1848-1849. Súčanskú dychovku poznalo takmer celé Slovensko. Jej umelecká úroveň bola vysoká, a práve táto skutočnosť ovplyvňovala a určovala pole pôsobnosti kapely. Popri prvoradej zábavnej a spoločenskej funkcii bola tvorcom a nositeľom ľudovej tradície krásnej ľudovej piesne, ľudových zvykov a ľudových odevov.

Dychová hudba pod vedením Jozefa Matulaya

História sa začala písať v roku 1851, kedy do Dolnej Súče prišiel nový učiteľ-organista Jozef Matulay, ktorý zúročil hudobné nadanie súčanského ľudu a založil prvý dychový súbor v obci. Prvý Matulayov súbor mal v roku 1853 šestnásť členov, všetko žiakov obecnej školy. Hudobníkov podľa potreby doučoval a súbor dopĺňal. Popri hudbe sa Matulay venoval aj speváckej výchove mladých ľudí, a tak dal aj v tejto oblasti základ tradícii, ktorá pretrváva až do dnešných čias. Pod jeho vedením účinkoval v roku 1852 spevácky zbor na Trenčianskom hrade pri vítaní cisára Františka Jozefa I. , ktorý navštívil Trenčín počas jeho cestovania po Uhorsku. Z hľadiska národného života Slovákov v 60. rokoch 19. storočia veľký význam mal Turčiansky Svätý Martin, kde sa hlavne sústreďovali nitky národného pohybu Slovákov. A preto je dôkazom vážnosti a dobrého chýru dolnosúčanskej hudby tá skutočnosť, že v dňoch 6.-7. júla 1861 účinkovala na národných slávnostiach v Martine. Dolnosúčanská banda ďalej vystupovala na Kysuciach, v Súľove a iných mestách. Medzi významnú udalosť, ktorá sa viaže k účinkovaniu dolnosúčanskej bandy patrila veľká národná púť na Velehrad, ktorou si uctili tisícročnú pamiatku príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Konala sa 5. júla 1863 pod vedením farára Nemčáka.

Toto je iba niekoľko pohľadov na účinkovanie dolnosúčanskej dychovej hudby pod vedením jej zakladateľa Jozefa Matulaya. Podľa záznamov mala v rokoch 1880-85 180 vystúpení. Jozef Matulay vyučil v Dolnej Súči dva súbory,ďalej súbor v Rajci, v Drietome a Beckove, odkiaľ hudobníci dochádzali na vyučovanie do Súče vozmi. Zomrel 8.3.1892 ako 67- ročný. Ako vynikajúci pedagóg vzbudil medzi mládežou a dospelými toľko pochopenia, lásky, oddanosti k hudbe a umeleckému prejavu vôbec, že zostáva navždy vzorom pre ľudovýchovnú a kultúrnu prácu.

Dychová hudba pod vedením Štefana Miklasa

Po smrti Matulaya prevzal vedenie Národnej bandy jeden z jeho prvých žiakov - Štefan Miklas (narodený 1842- zomrel 1923 v Dolnej Súči), ktorú s veľkou usilovnosťou viedol až do svojej neskorej staroby. Miklas bol výborný muzikant a schopný učiteľ dychových hudieb. Prakticky ovládal všetky dychové nástroje. Aj Miklas ešte za života Matulaya v roku 1884 vyučil dychovku v Hornej Súči a neskôr vyučil v okolí dovedna 21 dychoviek, z ktorých 16 vieme presne určiť. Hudobníci ho spomínajú ako učiteľa energického, prísneho a dôsledného. 

Prvým väčším vystúpením dolnosúčanskej Národnej bandy po Matulayovej smrti bola účasť na výstave v Prahe v roku 1896. Význam kapely teda pretrvával i cez stupňujúcu maďarizáciu. Podľa trenčianskej kroniky veľmi významná úloha pripadla Národnej bande pri pamätnej parkovej slávnosti 17. júla 1904 v Trenčíne, na ktorej sa zúčastnili i členovia kráľovskej rodiny, a to arciknieža Fridrich, arcikňažná Izabela a Henrieta, ktoré mali nad slávnosťou patronát. Ku cti dolnosúčanskej dychovky pod vedením Štefana Miklasa slúži aj tá významná udalosť, že pri voľbách do Uhorského snemu v trenčianskom volebnom obvode v roku 1908 svojim účinkovaním podporovali p olitický boj Dr. Karola Štúra, kandidáta Národnej strany. Štefan Miklas v roku 1910 zanechal miesto kapelníka dychovej hudby, no výchove mladých hudobníkov sa venoval až do svojej smrti.

Dychová hudba pod vedením Michala Jurikoviča

V roku 1910 prevzal vedenie dychovej hudby v Dolnej Súči najmladší, ale najtalentovanejší žiak J. Matulaya, Michal Jurikovič, dolnosúčanský rodák. Mal veľkú zásluhu na rozširovaní dychovej hudby na Slovensku, na moravsko-slovenskom pomedzí, no majmä v okolí Trenčína. V roku 1912 založil nový súbor, ktorý tvorili 16 až 17-roční chlapci. No nemal dlhé trvanie, pretože vypukla prvá svetová vojna. Koncom roka 1917 bol M. Jurikovič poverený vojenskou správou v Trenčíne, aby zostavil vojenskú dychovú hudbu pri 71. pešom pluku v Trenčíne. Úlohou hudby bolo zlepšiť stále sa zhoršujúcu morálku vojakov, poriadať koncerty v mestskom parku, vyprevádzať na front narýchlo vycvičené a zostavené vojenské útvary. S pribúdajúcimi rokmi však hudobníkov ubúdalo.

Okolo roku 1926 už nebol zo žiakov J. Matulaya v súbore ani jeden, preto v roku 1928 začal M. Jurikovič učiť žiakov- hudobníkov, aby mohol doplniť súbor. Michal Jurikovič ako vedúci súboru sa málo zdržiaval v Dolnej Súči, čo malo za následok stratu vedúceho postavenia medzi dychovými hudbami v oblasti Trenčína. Tento stav trval až do začiatku 30. rokov, kedy vedenie dychovej hudby, nacvičovanie a výchovu mladých hudobníkov prevzal Rudolf Hečko

Dychová hudba po príchode Rudolfa Hečku

V apríli 1929, po skončení základnej vojenskej služby, sa do Dolnej Súče vrátil Rudolf Hečko a ujal sa činnosti, ktorú začal po svojom nástupe na miesto učiteľa-organistu v roku 1926. V januári 1927 založil v obci miešaný chrámový spevokol, ktorý účinkoval na miestnych slávnostných podujatiach.

V školskom roku 1931-32 spolu s manželkou Máriou založil národopisný súbor, ktorého repertoár tvorili miestne ľudové spevy, tance, zvyky a tradície. Jeho členmi boli žiaci miestnej školy. Činnosť speváckeho krúžku a národopisného súboru bola vždy spojená s činnosťou dychovej hudby, ktorá vtedy fungovala pod vedením M. Jurikoviča.

S dychovkou ako takou prišiel R. Hečko prakticky do styku až tu, v Dolnej Súči, a to pri rôznych cirkevných slávnostiach, na ktorých účinkovali dolnosúčanskí hudobníci ešte od čias J. Matulaya. Tak sa mu naskytla príležitosť spojiť chrámový miešaný spevokol už s jestvujúcou dychovou hudbou a preniesť túto spoluprácu i do svetskej kultúry - folklóru. Rudolf Hečko založil v školskom roku 1932-33 detský dychový súbor, ktorý mal jedenásť členov. Bol to jeho prvý dychový súbor, lebo vycítil potrebu vychovávať nový hudobnícky dorast.

Rudolf Hečko s kapelou v roku 1934

Založenie súboru sprevádzali veľké ťažkosti najmä preto, že k dispozícii bolo málo hudobných nástrojov a nemali vhodnú miestnosť na nacvičovanie. Ďalej chýbali peniaze na nákup hudobných nástrojov, notového papiera a notového materiálu vôbec. Bola tu však po predkoch zdedená tradícia, láska k hudbe, spevu a aj nemalé, ale potrebné nadanie.
Bol to výborný a populárny súbor, ktorý v pôvodnej zostave hrával asi do roku 1939. Tí ktorí dovŕšili 16-17 rokov, doplnili dychový súbor dospelých.

• V školskom roku 1939-40 založil ďalší súbor, ktorého kvalita iterpretácie nebola doposiaľ prekonaná. Mal tridsaťosem členov a po roku sa počet stabilizoval na dvadsaťšesť.
• V roku 1945 sa súbor osamostatnil a postupne sa jeho členmi stávali prví žiaci R. Hečku.

• V školskom roku 1948-49 mal v poradí už tretí dychový súbor, ktorý mal tridsaťdeväť členov. Definitívne zostalo dvadsaťštyri. 
• V školskom roku 1957-58 mal založený dychový súbor tridsaťtri členov. Zostalo dvadsaťdva.
• V školskom roku 1966-67 mal dychový súbor štyridsať členov. Po uplynutí dvoch rokov zostalo šestnásť.
• V školskom roku 1969-70 začalo nacvičovať dvadsaťšesť žiakov.
• Posledný žiacky dychový súbor založil R. Hečko v školskom roku 1972-73 a mal dvadsať členov.

Za štyridsať rokov vychoval R. Hečko asi dvesto hudobníkov a spevácky krúžok navštevovalo do tristopäťdesiat žiakov. Nekonečný by bol zoznam rôznych vystúpení, úspechov a ocenení dychových súborov a speváckych krúžkov za pôsobenia manželov Márie a Rudolfa Hečkových v Dolnej Súči. Možno by k ním patril i zájazd do Prahy v roku 1936, kde účinkovali na národopisných slávnostiach, účinkovanie dychovej hudby pri natáčaní filmu Kozlie mlieko v roku 1950, spoluúčinkovanie s tanečným súborom Stavoindustrie Dubnica v roku 1952 na celoštátnej armádnej súťaži v Prahe, kde získali prvé miesto. Ďalej účinkovanie na Pádivého Trenčíne v rokoch 1967, 1973 a 1974, víťazstvo na III. Slovenskom festivale detských folklórnych súborov v Prešove roku 1971 a množstvo rozhlasových nahrávok, nahrávok na gramofónové platne, či účinkovanie v televízii. Štyridsaťjeden rokov stál nepretržite za dirigentským pultom žiackych dychových súborov, ktoré sám založil. Láska k hudbe, jej odovzdávanie mladým ako aj práca pre občanov našej obce, to bol život Rudolfa Hečku. Zomrel 3. februára 1975.

Detská dychová hudba po roku 1975

Po smrti R. Hečku činnosť detskej dychovej hudby neprestala, no jej úroveň začala klesať. Príčinou nebol nedostatok odborníkov, ale v tej dobe chýbala medzi nimi osobnosť, ktorá by dokázala mládež upútať, zanietiť a doslova pritiahnuť k dychovej hudbe.
Rudolf Hečko si svojho nástupcu vybral ešte v roku 1966. Stal sa ním jeho žiak Marián Šedivý, učiteľ (neskôr riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Dolnej Súči). Bol jeho pomocníkom a zároveň druhým dirigentom. Po desaťročnom pôsobení v súbore, v roku 1976 sa stal umeleckým vedúcim. Spolupracoval s Martinom Šedivým, dirigentom Posádkovej hudby v Trenčíne, ktorý pre súbor upravoval skladby.

V roku 1985, prevažne z organizačných dôvodov, bola činnosť detskej dychovej hudby pozastavená. Predstavitelia obce, občania, ale najmä starší hudobníci si priali, aby bol v obci hudobnícky dorast vychovávaný i naďalej, aby tradícia existujúca viac ako sto rokov nezanikla.

Napokon sa mladých hudobníkov ujali miestni rodáci, príslušníci Posádkovej hudby v Trenčíne - Ladislav Holíček, Vladimír Vavro a Cyprián Vasko. Dôležitú úlohu, najmä v organizačných veciach tu zohrali vtedajší Miestny národný výbor v Dolnej Súči a miestna základná škola. Ich zásluhou bola v septembri 1986 obnovená činnosť detskej dychovej hudby, ktorá spolu so speváckou a tanečnou skupinou na základnej škole vytvorili nový hudobno-spevácky folklórny súbor Súčan pod vedením Ladislava Holíčka.

Na konci školského roku 1988-89 súbor Súčan svoju nádejnú, ale krátku činnosť ukončil v dôsledku pretrvávania problémov medzi DO KSS a vedením základnej školy.

Dychová hudba Krásinka

Mládežnícka dychová hudba Krásinka bola založená 11. októbra 1971, po dohode niekoľkých chlapcov, nadšencov dychovej hudby. Do roku 1975 to bola kapela "mladých". Názov Krásinka prijala po zániku dychovej sedmičky. Hudobné základy získali u R. Hečku ako členovia hudobno-speváckeho krúžku pri ZDŠ v Dolnej Súči. Kapelníkom sa stal Jozef Podolák a súbor mal jedenásť členov vo veku 14-16 rokov. Počas pätnásťročného účinkovania sa vystriedali v úlohe kapelníka dvaja hudobníci. Druhým bol od roku 1973 Michal Maradík ml..

Dychová hudba Stodolanka

Začiatkom roku 1978 vznikla mládežnícka dychová hudba Stodolanka, ktorej zriaďovateľom bolo Miestne kultúrne stredisko v Dolnej Súči. Vznikla z iniciatívy Jána Hupčíka, ktorý sa spolu s ďalšími členmi po skončení základnej školy oddelil od detskej dychovej hudby.

Stali sa samostatnou mládežníckou hudbou. Názov súboru bol podmienený skutočnosťou, že z nedostatku vhodných priestorov sa stretávali v stodole u Hamajov. O repertoár sa čiastočne staral aj Jozef Šedivý. Súbor nacvičoval a účinkoval pod taktovkou Martina Šedivého z Dolnej Súče. Po štvorročnom účinkovaní, v roku 1982, Stodolanka svoju činnosť ukončila. Dôvodom bol odchod viacerých jej členov na základnú vojenskú službu.

Výpočet úspechov z tohto relatívne krátkeho obdobia samotného pôsobenia je však dostatočným dôkazom úspešného rozvoja hudobného vzdelania a muzikality v Dolnej Súči. Svojho času boli najlepšou dychovou hudbou v obci, patrili medzi najlepšie mládežnícke dychové hudby na Slovensku.

Tanečná hudba

V 50. rokoch bol v Dolnej Súči dostatok dychovkárov, no absentovala tanečná - jazzová hudba. Preto niektorí hudobníci, popri účinkovaniu v dychových kapelách, sa začali venovať aj tomuto žánru. Tak vznikol koncom roku 1957 nový tanečný súbor s názvom Tempo 7. Táto hudobná skupina sa stala v krátkom čase veľmi obľúbenou a populárnou predovšetkým častým hraním na tanečných zábavách a stužkových slávnostiach nielen doma, ale aj na celom Považí.
Po piatich rokoch účinkovania, v roku 1962, sa počet hráčov zredukoval na päť Zároveň dostali nový názov - Súčanská päťka.

Začiatkom roku 1967 sa " päťka" rozšírila na "sedmičku" a opäť zmenili názov. Toto hudobné zoskupenie sa volalo Krásinka ( tento názov Krásinka neskôr prebrala mládežnícka dychová hudba, ktorá vznikla v roku 1971). V tomto obsadení úspešne hrávali do roku 1975, kedy po osemnásťročnom účinkovaní súbor zanikol.

V rokoch 1970-72 poriadalo toto hudobné zoskupenie v Dolnej Súči súťaž v amatérskom speve pod názvom Súčanský slávik. Uvedené podujatie bolo veľmi populárne v blízkom okolí Súče a zúčastňovali sa na ňom zástupcovia obcí Dolná Súča, Horná Súča, Hrabovka, Skalka nad Váhom a Nemšová.