Obecný úrad
Dolná Súča 2
913 32 Dolná Súča
tel., fax : 032 / 659 31 50
podatelna@dolnasuca.sk
Obec Dolná Súča ležiaca v malebnom venci okolitých hôr s dominujúcim vápencovým Krásinom, majestátne sa vypínajúcim nad obcou, sa nachádza v oblasti bohatej na historické udalosti.
Dejiny obce ovplyvnila nielen blízkosť Trenčianskeho hradu, ktorý bol do raného stredoveku sídlom župy a jedným z najvýznamnejších centier politického života Uhorska, ale i susedstvo s neďalekým českým štátom.
Na sklonku strednej a mladšej doby bronzovej (1500-700 r. pred Kristom) tu žil ľud lužickej kultúry. Dôkaz o tom podal aj kustód múzea Joža Mádl, ktorý vo svojich poznámkach uviedol nález z Dolnej Súče – črepy keramiky a ďalšie stopy osídlenia v podobe popolníc, kostí a rozličných úlomkov.
V najstaršej písomnej pamiatke, listine nitrianskeho župana Tomáša z r.1208 sa hrad ešte nespomína, iba pusto osídlená zem. Tomáš v nej na základe sťažnosti Benedikta, (Beňadika) jobagiona Trenčianskeho hradu, dal na nariadenie kráľa vyznačiť hranice majetkov nitrianskeho biskupa, ktorý údajne neoprávnene zaujal zeme patriace kráľovskému Trenčianskemu hradu. Jednalo sa o osadu Skala (Scala). A práve v tomto vymedzení hraníc sa po prvýkrát spomína Súča. Keby nebolo v ranom stredoveku sporov o majetky, ani by sme nemali zmienku o tom, že zem (terra) Sucza existovala na začiatku 13. storočia, ešte pred tatárskym vpádom.
Tatárske plienenie v r.1241 poznačilo aj charakter krajiny v okolí Trenčína. Obce, ktoré už existovali zanikli, prežili iba tie, do ktorých sa nasťahovalo nové obyvateľstvo. Významným dejinným faktorom, ktorý ovplyvnil dejiny viacerých okolitých obcí v tejto pohraničnej oblasti, bolo práve vybudovanie hradu Súča na vrchu Krásin. Belo IV. zaiste vedel, prečo venoval tomuto strategickému miestu pozornosť v časoch budúceho nebezpečenstva, ohrozujúceho krajinu. K systému považských hradov tak pribudol ďalší, ktorý chránil nielen cestu, ale v historickej literatúre málo známy, ale pre nás dôležitý začiatok hraničného prechodu z Uhorska na Moravu. Pôvodný a veľmi starý chotárny názov „Kamenné vráta" na hraniciach Súče s Hrabovkou a Zlatovcami je toho dôkazom.
Vybudovanie strážneho hradu, postaveného na Krásine sa pripisuje trenčianskému županovi Bogomírovi. Darovacia listina Belu IV., tak dôležitá pre našu obec, v častiach týkajúcich sa Súče znie:
„My teda za jeho vernosť a zásluhy udeľujeme mu ako odmenu z našich majetkov istú pustú zem na hranici Poľska, neobývanú, jemu a jeho potomkom do trvalého užívania a ešte druhú zem, zvanú Sudczan na hraniciach Moravy..."
V tejto listine sa spomína nielen hrad, ale i potok, pretekajúci majetkom Bogomíra. Hrad i územie okolo menil svojich majiteľov. Osobitný úsek dejín Dolnej Súče tvorí obdobie zemepánov Podmanických. Ferdinand I., finančne vyčerpaný dlhotrvajúcimi vojnami s Turkami 13.nov.1527 založil hrad Súču aj s obcami za 1600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Dedičmi sa stali jeho synovci Ján a Rafael Podmanický. Povesti o ich lúpežných chúťkach nútili Ferdinanda I., aby r.1534 preniesol záložné právo Súče na palatína Alexeja Thurzu. Hrad však do ich vlastníctva trvale neprešiel, pretože Ján Podmanický Súču v októbri 1536 náhlym útokom dobyl a Thurzo ho ani po dlhšom obliehaní nezískal späť. Pochybná sláva a moc bratov Podmanických bola najvyššia asi v r. 1540. Vtedy vlastnili okrem Bystrice, Súču, Košecu, Budatín, Lednicu aj hrad Hričov a hrad Palota - tam sídlil starší Ján.
Uhorský snem na podnet mnohých sťažností v r.1542 rozhodol, že ak obaja nevrátia do dvoch mesiacoch majetky pôvodným vlastníkom, musia odísť do vyhnanstva. Navonok sa s rozsudkom zmierili a dokonca zložili prísahu vernosti Ferdinandovi I., v skutočnosti sa však s vrátením majetku veľmi neponáhľali. Zmenou situácie v Uhorsku snem bratov v r.1545 omilostil a kráľ Ferdinand Rafaela opäť prijal medzi svojich verných. Ján Podmanický totiž medzičasom zomrel.
Vlastníctvo hradu Súča vyvolalo v tom čase mnoho sporov. Pri zisťovaní práva vlastníctva hradu boli však nezrovnalosti, hrad dostal strýko Štefan za 1600 zlatých dovtedy, kým nevráti dlžobu, čo sa nikdy nestalo. Hrad teda vlastnili obaja bratia celý čas protiprávne. Rafael sľúbil, že hrad do 29.11.1549 odovzdá s celou výzbrojou aj príslušenstvom, ak ho kráľ odškodní 2000 zlatými. Hrad prevzala 10.nov.1549 poverená komisia, ktorá presne popísala vojenský potenciál, ale i všetky potraviny a predmety, ktoré sa tam nachádzali.
Krátko potom, ako Rafaelovi odňali majetky, rozhodlo sa aj o osude hradu na Krásine. Mikuláš zo Salmu nariadil hrad zbúrať. Rafael Podmanický sa čiastočne zmenil k lepšiemu sobášom s dcérou Adama z Lomnice – Janou. Manželstvo spôsobilo obrat v konaní a myslení chamtivého lúpežného rytiera. Zomrel na popolcovú stredu 23.feb.1558 (ako 45-roč.) v čase, keď sa pripravoval na výpravu proti Turkom.
O mieste posledného odpočinku pána Súče kolovali dohady. Podľa niektorých historikov je pochovaný v Považskej Bystrici, srdce a vnútornosti (!) sú údajne v Dolnej Súči, kde má aj náhrobný kameň. Jozef Kamin sa opiera o svedectvo z najstaršej farskej knihy z Dolnej Súče, kde je záznam o tom, že v r.1688 pri rozširovaní kostola objavili mramorový náhrobník a rakvu, z ktorej vybrali strieborný budzogáň. Išlo však o pozostatky akéhosi chlapca z príbuzenstva a nie o Rafaela Podmanického. Mramorovú tabuľu, ktorú pri rozširovaní kostola našli, previezli do kaštieľa v Dubnici, kde ležala nepovšimnute medzi haraburdím do r.1828. Na príkaz Štefana Ilešháziho ju znova umiestnili v kostole v Dolnej Súči. Na tabuli je latinský nápis:
„Tu leží pochovaný Rafael, barón z Podmanína, hrdina, sláva a ozdoba rodu z Bystrice. Zomrel pokojne po mnohých nebezpečenstvách, keď dosiahol trikrát tri päťročia svojho života, podnikajúc so šťastným výsledkom drsné vojny, prešiel mnohými hrami osudu. A keď bol veľmi udatný ako Achiles, začal byť postrachom Skýtom. Keď proti nim chystal svoje hrozné zbrane, aby ho neuchvátil Mars, čierna smrť ho vzala. Ktokoľvek miluješ silných odvážne činy, povedz : nech tíško odpočívajú Podmanického kosti.
O hrade Súča i rytieroch Podmanických ako zbojníkoch, Krásnom dube, starom historickom chotárnom názve, o Zbojníckej ceste, kolovali medzi ľudom po stáročia rozličné povesti a rozprávania. Ešte v r.1933 vedela o nich živo rozprávať babka Eva Oriešková :
„Nad Súču stál vysoký skalnatý vrch Krásin. Na samem vrše Krásina kedysi dávno bul drevený zámek, v kerem býval jeden zbojnícky rytýr ze svoju céru. Pod zánkom vjella cesta na Moravu. Rytýr ze svojima pomocníkmi tam dycky chodyl strjéžit, lebo vedel, že tade chodá bohatý kupci ze všelijakú partjekú a s penázmi. Kedy mohel vždy ich o šecko okradel. Kupci sa ho báli a ponosuvali sa na neho, že by ho bolo načim potrestat. Vrchnost preto vyslala cisárske vojsko, aby ho lapili a pojali se sebú na trenčánsky zámek. Ale jemu to gdosi vyzradel a on ušjel.
Ked vojsko táhlo na zámek rytýrová céra akurát naberala vodu do zlatého žbána. Ked počula výstrel, pojal ju veľký strach a žbán jej vypadel od strachu do stunne. Friško vysalla na kona a dala sa uchodyt cez Hornú Súču na Moravu. Jako uchodyla cez hory, pri ceste bul dub a ona sa nan s vlasmi zachytyla. Ftedy povedala: „Dube, dube šak si krásny, ale mne osunný." A ten dub tam ešče čilek stojí a volá sa Krásny dub a tá cesta, na kerej okrádali tých kupcov ešče je a dočilku sa volá Zbojnýcka cesta. A čo sa stalo ze zámkem? Ked tam prišli cisársky, na zánnku už nebul nycht. Ani živá duša. Vojaci tedy zámek zapálili a ten celý pohorel. Preto z neho neny čilek už nyšt poznat, len kúsek muruvanja a mjesto gde bula tá stuňňa."
Po smrti Rafaela Podmanického, pripadli v r.1559 aj k hradu patriace majetky kráľovskej komore a spravovali ich záložní páni Trenčianskeho hradu. Ustavičná finančná kríza prinútila kráľa Ferdinanda, aby dal Trenčín znova do zálohu. Majitelia sa často menili a až v roku 1592 majetky patrili jednému z najmocnejších šľachtických rodov v Uhorsku – Ilešháziovcom. Nový užívateľ Trenčianskeho hradu Štefan Ilešházi mal väčšie ambície ako byť iba záložným vlastníkom. Definitívne získanie panstva do trvalého vlastníctva rodu sa mu podarilo r. 1600, keď doplatil panovníkovi 204 zlatých, aby dostal okrem Trenčianskeho hradu aj panstvo Súču a Šurany s priľahlými obcami. Tak sa začala 241 rokov trvajúca slávna éra vlastníctva jeho rodu na Trenčianskom panstve, ku ktorému patrila aj Dolná Súča s rozsiahlym majerom.
O ťažkom postavení poddaných a konkrétnejších údajoch o obciach na panstve sa dozvedáme vďaka špeciálnym písomnostiam – daňovým súpisom a urbárom.
Urbár predstavoval súhrn údajov o povinnostiach sedliakov a želiarov voči zemepánom i súpis pozemkového majetku. Porta bola zas základnou daňovou jednotkou v Uhorsku. Začiatkom 17.stor. sa do jednej porty počítali štyria poddaní s dvojzáprahom, alebo ôsmi s jednozáprahom, či šestnásť poddaných, čo nevlastnili žiaden záprah. Sedliak v Súči musel znášať dvojaké jarmo, pracoval pre hrad aj pre Trenčianske panstvo.
Najstarší portálny súpis, kde sa spomínajú obe Súče je z r.1546 – mala 3 porty, päť ich bolo opustených, richtár ešte nebol uvedený, iba päť hradných služobníkov a spomína sa jeden mlyn. O dva roky neskôr už súpisy evidujú 7 port, richtára, 12 želiarov a dvoch slobodníkov.
Sedliaci mali do trvalého užívania vymeraný kus panského pozemku, rolí a lúk, tvoriacich s domom a príslušenstvom usadlosť (sesiu). Želiar nemal kontribučný majetok, len výnimočne domček, prípadne kúsok kopaničiarskej pôdy, z ktorej sa daň neplatila. V r.1598 mala Dolná Súča už 62 domov, 16 sedliakov, 46 želiarov, spolu platila 62 zlatých, teda jeden zlatý od domu. Viac nás o povinnostiach poddaných a ich ťažkom postavení v rámci Trenčianského panstva oboznamujú urbáre. Najstarší urbár je z r.1549, teda z obdobia, kedy sa spisoval inventár hradu pred jeho zbúraním. Sedliaci podľa najstaršieho urbára boli povinní platiť na Narodenie Pána každý rok po 30 denárov, na Juraja a Michala po 35 denárov. Od dávok nebol oslobodený ani richtár, spoločne so sedliakmi musel dodať plný voz chmeľu na varenie piva. Poddaní museli prispievať aj na udržovanie hradnej posádky v Trenčíne a v určený čas odvádzať desiatky z oviec, kôz a medu.
V urbári z r.1623 boli poplatky stanovené podobne ako v r.1608. vtedy patrila Dolná Súča Gašparovi Ilešházimu, synovcovi Štefana Ilešhaziho, ktorý zomrel v r.1609 bezdetný.
V roku 1648 sa znova menia vlastníci Trenčianskeho panstva. Vtedy zomrel Gašpar Ilešházi. Ničím nezaťažené majetky si jeho synovia Gabriel a Juraj podelili medzi sebou aj napriek testamentárnemu dodatku Štefana I. Ilešháziho o nedeliteľnosti panstva. Podľa urbára z r.1651, písaného už po slovensky a nie latinsky, boli sedliaci i želiari rozdelení medzi bratov.
Trenčianske panstvo malo majere, lúky a polia v jedenástich obciach. Po Trenčianskej Turnej bol dolnosúčanský majer, rozlohou okolo 165 ha i rozsahom výsevu , druhý najväčší.
Okrem obilnej produkcie bol dôležitým odvetvím majerského hospodárenia aj chov domácich zvierat. V r.1595 stúpol počet rožného dobytka na 150 kusov. Od polovice 18.stor. sa zavádza chov španielskych oviec (merinos). Ovce okrem ziskov z mäsa, koží a syra prinášali ďalší úžitok – vlnu. Táto sa spracúvala v panských valchách na súkno pre potreby panstva a jeho čeľade, alebo sa predávala.
Najväčšie zisky prinášalo zemepánovi pivovarníctvo. Pálenice, v ktorých pálili raž na lieh, boli ďalším ziskovým podnikom, ktorí zaviedli na panstve Ilešháziovci. Panstvo prestáva na majeri hospodáriť vo vlastnej réžii od polovice 19.storočia a dáva ho do prenájmu, okrem lesov, ktoré si ponechalo.
Spracovaním obilia sa okrem pivovarov a páleníc zaoberali aj mlyny. Mlynári boli zo začiatku zjednávaní za 1/3 výmelného, okrem toho dostávali k mlynu kus poľa. Neskôr sa od tohto tretinového systému upúšťalo a mlynári za používanie mlyna platili fixný peňažný poplatok, odovzdávali určité množstvo obilia a krmiva, pre panstvo predpísaný počet bravov. Okrem toho museli zadarmo mlieť zbožie pre potrebu panstva a jeho úradníctva. R. 1600 bolo na trenčianskom panstve 7 mlynov, z toho dva panské v Dolnej Súči.
Mlyn sa spomína už v najstaršom urbári v r.1549 ako mlyn patriaci hradu. Až v roku 1651 je uvedený mlyn i valcha. Tento sa nachádzal na tzv. Novej dedine. V r. 1766 bolo v Dolnej Súči 5 mlynov. Dva mlyny boli pod jednou strechou, v jednom bol mlynár Holba, v druhom Ondrej Hamaj. Tradícia mlynárskej rodiny pretrvala až do r.1891. Po roku 1925 prevzal mlyn Ján Blažej, ktorý sa k Hamajovcom priženil z Drietomy. Tento prerobil mlyn na valcový, pracoval nepretržite až do roku 1955.
V roku 1666 postavil na panskom grunte (Záriečie) ďalší mlyn Juraj Jurikovič. Grófka Mária Forgáčová ho odpredala Andrejovi Fassovi a v roku 1703 ho dali Ilešháziovci do užívania Ondrejovi Kučerovi. Tento pansky mlyn sa spomína ešte v poslednom urbári z r.1856 s majiteľom Antonom Králikom. Ďalšími mlynármi boli v r. 1766 Ján Drbálka, v roku 1856 Ján Mikeska. Pri tomto mlyne bola i píla, ktorá však okolo r.1878 zhorela. V roku 1906 mlyn kúpil Ján Pavlín z Moravy. Najpozoruhodnejší zo všetkých mlynov bol mlyn u Hamajov. Po zavedení elektrifikácie, keď nebol dostatok vody, ho poháňal elektrický motor. Tu pracovala i valcha, ktorú Ján Hamaj renovoval v roku 1803 a zriadil i kašník. Kašník slúžil na mletie prosa, ktoré sa kedysi hojne pestovalo v súčanskom chotári. Súčanskí mlynári boli zruční remeselníci, pracovali pre panstvo v čase potreby ako debnári, tesári, kolári, opravovali mosty po povodniach na Váhu i na blízkych potokoch.
Druhá polovica 19.storočia znamenala aj pre Dolnú Súču prevratné zmeny. Uhorský snem v r.1848 zrušil poddanstvo a tým sa skončilo stáročia trvajúce obdobie závislosti väčšiny obyvateľstva slovenského vidieka od zemepánov. Zánik feudálneho zriadenia sprevádzalo niekoľko závažných krokov, ktoré viedli k zásadným zmenám vo vlastníckych vzťahoch k pôde.
Cisársky dvor vyvíjal snahu zaevidovať všetky nehnuteľnosti do pozemkového katastra, aby sa zabránilo nepresnostiam pri zdaňovaní pôdy pri nových vlastníckych pomeroch. V rámci tzv. daňového provizória sa robili katastrálne vymeriavania, v r.1850 aj v Dolnej Súči. Vytýčili sa chotárne hranice „meznými" kameňmi, stĺpmi, kopcami.
Uskutočnila sa i obhliadka týchto medzníkov za účasti richtára a prísažných Dolnej Súče, nechýbali ani zástupcovia susedných obcí.
Účastníci obhliadky prešli spolu okolo chotára Dolno-Súčanského 45 375 krokov, čím vlastne odmerali dĺžku chotárnych hraníc. Najväčšia bola s Hornou Súčou -16 991 krokov a Hrabovkou -8379 krokov. Za obec sa podpísali výborníci Ondrej Šedivý, Ján Hamaj, Juro Sedláček, Juro Waszko, Ondrej Hanzel a Juro Takacs a notár Jozef Filo. Mezepis podpísali rovnako všetci výborníci a starostovia susedných obcí a opatrili obecnými pečaťami.
Konečnou fázou katastrálneho vymeriavania v Súči bolo vyhotovenie mapy chotára a lesov, ktorá dokazuje, že stav chotárnych hraníc už vtedy bolo možné považovať za konečný, nezmenil sa vlastne ani do dnešných čias.
Od roku 1861 keď prešla kompetencia riešenia problematiky vlastníckych vzťahov na stoličné súdy, začali sa pozemkové práva zapisovať v pozemkovej knihe. Zároveň sa v Dolnej Súči robila aj klasifikácia pozemkov. Chotár mal v roku 1869 výmeru 4 787 jutár a 1060 štvorcových siah. Pozemková mapa a zápisnice pozemkovej knihy sú ešte i v súčasnosti dôležitým a potrebným pomocníkom pri riešení vlastníckych vzťahov.
Zmeny súvisiace so zrušením poddanstva sa dotýkali aj verejnej správy. Predovšetkým sa upevnila samospráva obcí. Dolná Súča mala síce už pred rokom 1848 svojich richtárov, ale ich výber určovalo panstvo. Skutočná samospráva v obciach nastala až po vydaní zák.čl.22/1886, ktorý upravoval právne postavenie obcí v plnom rozsahu. Rozoznával tri kategórie obcí. Dolná Súča sa stala svojou dôležitosťou, počtom obyvateľov a rozlohou sídlom obvodného notariátu. Patrili do nej obce Hrabovka, Nemšová, Skala, Skalská Nová Ves a Újazd.
Starostom obce boli:
Notármi v Dolnej Súči boli od r.1860 Jozef Filo, 1865 Ján Paštrnák, 1869 Štefan Šumichrast, 1885 Július Žabokrecký, 1904 Emil Berinkopf, 1918 Cyril Sloboda.
V r.1869 bolo v Dolnej Súči 228 domov, z nich 22 neobývaných. Počet obyvateľov – 1337, z nich 1300 katolíckeho vierovyznania, 5 evanjelického, 32 židovského. Z celkového počtu bolo 676 mužov a 661 žien.
V r. 1877 bolo už v obci 1457 obyvateľov a 330 domov.
Obyvateľstvo v Dolnej Súči sa zaoberalo prevažne roľníctvom, časť nádenníčila. Peši chodievali cez neschodný horský terén alebo pozdĺž potoka do Trenčína, za zárobkom. Prvá kamením vysypaná cesta sa začala budovať až v r.1890 zo Skalskej Novej Vsi cez Kamienku do Hornej Súče. Iba mala časť obyvateľov sa venovala remeslu. Boli i takí, ktorí už okolo r. 1875 hľadali zamestnanie v Amerike.
Veľké povodne postihli obec v r.1813, 1854 a o štyri roky neskôr v r. 1858 bola v Hornej Súči prietrž mračien. Veľká voda dorazila do Dolnej Súče popoludní okolo 16.hodiny, vzala tri nové mosty, poškodila domy pri rieke, siahala do výšky okien. Zahynuli dve deti.
V r. 1875 bola veľká neúroda, o tri roky cholera ničila zdravie roľníkov, nová epidémia vypukla v r.1892, keď zomrelo 75 obyvateľov.
Ničivý požiar zachvátil obec 3.septembra 1887. Ohromná žiara osvietila severný horizont, pri veľkom vetre sa neustále zväčšovala a blížila do stredu obce. Na Hornom konci zhorelo 16 domov a pálenica. V r.1898 vypukol na kopanici Poľníky veľký oheň, ktorý sa rozšíril na deväť najchudobnejších domov, zhoreli potraviny, zvieratá, obilie.
V r.1909 v humne Jána Orieška vznikol požiar v čase najhoršom, keď bola pozvážaná úroda do stodôl. Slamou kryté plné stodoly sa v sobotné popoludnie 19. augusta chytali jedna od druhej a do večera zhoreli všetky od cesty až po rieku. Zachránili iba stodolu richtára Jána Hamaja, lebo bola blízko potoka. Ešte si obyvatelia nestačili uvedomiť dosah zničeného živobytia, keď na druhý deň v nedeľu znova vznikol v tom istom dome vo dvore požiar, ktorý sa rýchlo šíril na okolité domy. V ten deň zase zhoreli všetky obytné domy od cesty až po rieku. Zachránili iba dom Jána Hamaja a Jána Sedláčka, ktorý bol pokrytý šindľom. Po požiari začali domy pokrývať škridlou. Zo založenia požiaru upodozrievali občania žida Bergela, ktorý mal v blízkosti domu, kde oheň vznikol, krčmu.
Vypuknutie vojny znamenalo i pre Dolnú Súču výrazné zhoršenie podmienok života. Museli narukovať všetci bojaschopní muži do 40-tich rokov. Vojaci slúžili v 171. trenčianskom pluku a 72. bratislavskom pluku.
Po odchode živiteľov chudobných súčanských rodín na bojiská, padla celá ťarcha starostlivosti o hospodárstvo a rodinu na ženy starcov a fyzicky vyspelejšie deti. Súčania bojovali na frontoch v Taliansku, Haliči, na Balkáne. Viacerí boli zajatí, mnohí utrpeli zranenia a zostali invalidmi na celý život. Koľké matky a ženy sa v Dolnej Súči nedočkali svojich synov a mužov.
Naši predkovia postavili pamätník v roku 1928 na počesť našim občanom padlým v I. svetovej vojne. Počas hľadania v archívoch sa zistilo, že v 1. sv. vojne zahynulo 71 občanov z našej obce, čo je najviac z okolitých obcí. Až v roku 2018 pri príležitosti 100 –ého výročia ukončenia 1. sv. vojny sa nám podarilo z archívov získať mená padlých.
Po sto rokoch sme sa dočkali pamätnej tabule, aby pripomínala ich mená našej a aj budúcej generácii aká vie byť vojna hrozná, aké prináša obete.......
Pripomeňme si ich mená na ich večnú pamiatku:
Bahno Juraj, Betinec Ján, Betinec Ján, Bizoň Augustin, Bizoň Ján, Čechovský Ignác, Gabrhel Ján, Gazdik Ján, Gaži- Drha Ondrej, Haim Kornel, Halovič Juraj, Hlávek Ján, Hlávek Juraj, Hlávek Ondrej, Hlávek Štefan, Hlávek Štefan, Holíček Štefan, Jančina Július, Klement Alexander, Jurica Urban, Kubina Ján, Kubina Juraj, Kvasnica Pavol, Maradík Ján, Marušínec Jozef, Michálik Ján, Michálík Štefan, Michálik Štefan, Mikel Štefan, Neveriš Juraj, Oliš Ján, Panák Štefan, Pleva Augustin, Pleva Ján, Podolák Augustín, Psota Martin, Psota Ondrej, Repa Ján-Šopka, Repa Jozef-Šopka, Repa Juraj, Repa Martin-Šopka, Repa Ondrej-Šopka, Rožník Ján, Rožník Ján, Rožnik Juraj-Jánský, Rožnik Ondrej, Sliva Jozef, Sliva Juraj, Straka Ján, Srňan Ján, Šandor Jozef, Škyta Štefan, Štefko Štefan, Sedláček Juraj, Sedláček Štefan, Šedivý Martin, Trnavský Martin, Trnavský Štefan, Trúnek Ján, Trúnek Matúš, Trúnek Ondrej-Kadlec, Trúnek Štefan, Vavro Ján, Vavro Pavol, Zahorák Ján, Zahorák Štefan, Zelník Ondrej, Zemanovič Štefan, Žucha Juraj, Žucha Juraj-Ševo a Žák Jozef.
Pamätná tabuľa bola odhalená a posvätená dňa 11.11.2018
Porážky na bojiskách I. sv. vojny a zhoršujúca sa sociálna situácia v zázemí zapríčinili v r.1918 rozklad Rakúsko-Uhorska. Zároveň sa o svoje práva hlásili aj utláčané národy, medzi nimi aj Slováci.
Zásluhou uvedomelých učiteľov a farára sa národné povedomie tunajších obyvateľov prebúdzalo k životu. Uhorské vlajky a znaky odstránili, v škole i obci zavládol slovenský duch.
Život za I. republiky nebol ľahký. Ľud sa naďalej venoval poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, snažil sa dorobiť na poliach najzákladnejšie potravinové produkty. Zrušením časti veľkostatku sa iba malá časť pôdy pridelila roľníkom, rozparcelované pozemky dostali špekulanti a nie tí, ktorí ich najviac potrebovali.
V administratívnej oblasti bola Dolná Súča naďalej sídlom notariátu. V r.1921 mala 1624 obyvateľov. V prvých povojnových rokoch bol starostom obce Ján Hamaj, od r.1923 ho vo funkcii vystriedal Ján Oriešek-Hoštacký.
Vo februári 1925 dostal Okresný úrad v Trenčíne hlásenie o priebehu búrlivej schôdze národno-kresťanskej sedliackej strany, na ktorej vystúpil Alojz Vrabec, ktorého vrchnosť horlivo sledovala. Nabádal k tomu, aby sa sedliaci nedrobili v mnohých stranách, lež majú držať pospolu a voliť jednu stranu.
Roľníci v Súči mali však iné starosti ako politiku. Neúroda, roky sucha, jarné mrazy, potopy im sťažovali aj tak už dosť ťažký život. Dňa 8.mája 1928 padla na súčansko-moravské vrchy obrovská smršť. Za niekoľko hodín sa rozvodnil horský potok Súčanka, zaplavil najúrodnejšie polia a spôsobil nenapraviteľné škody. Starosta obce písal Zemedelskej rade do Bratislavy a žiadal s celým predstavenstvom obce finančnú podporu z fondu pre Dolnú Súču.
Až v tridsiatych rokoch sa začína hýbať život v obci. Odborné práce pre obyvateľov zabezpečovali rôzni remeselníci: kováči, zámočníci, stolári, kolári, debnári, obuvníci, sklári i starí snovači- tkadleci, ktorí patrili k najdôležitejším remeselníkom. Snovali nite na tkanie súkna.
V máji 1935 boli voľby do národného zhromaždenia. Aj v Dolnej Súči im predchádzala čulá predvolebná kampaň. Voľby v obci vyhrala Hlinková ľudová strana (663). Mala v obci 16 výborníkov, predsedom strany bol Ján Oriešek-Hoštácky, bývalý starosta, priekopník ovocinárstva.
V júni r.1935 prišiel na posviacku kríža na hrobe Michala Rešetku v Hornej Súči apoštolský protonotár Andrej Hlinka. Z Trenčína až do Súče ho vítali tisícky ľudí, v Dolnej Súči mu postavili veľkú slavobránu. O rok neskôr zavítal do farnosti biskup Dr.Karol Kmeťko. Na slávnosti katolíckej mládeže 17.mája 1937 sa zišlo veľa mladých z celého okolia, kázeň mali vdp. Andrej Marsina, domáci farár Ladislav Laco a dr. Jozef Tiso.
V tom istom roku bola do obce zavedená elektrina, schválili i telefonizáciu Súčanskej doliny a reguláciu potoka Súčanky. Začalo sa i s premeriavaním chotára. Na predaj bola konečne aj lesná pôda bývalého trenčianskeho panstva. Boli vyhotovené nové katastrálne mapy a zakladali sa pozemnoknižné vložky majiteľov jednotlivých pozemkov.
Nemecké vojsko prišlo 24.marca 1939, podľa pamätníkov sa chovalo slušne. Priviezlo potraviny, ktoré obecné zastupiteľstvo rozdalo najchudobnejším. Vojnové udalosti sa spočiatku odrazili v Dolnej Súči iba v zmenách týkajúcich sa obecnej správy. Župný úrad rozpustil v r.1942 obecné zastupiteľstvo a súčasne zrušil úrad starostu a všetky komisie. Ustanovil vládneho komisára a poradný zbor. Vládnym komisárom bol Ján Vasko.
Na II. svetovú vojnu zostala v obci pamätná tabuľa v miestnej časti Repáky. Tam prepadli 6.11.1944 ozbrojení gardisti a gestapáci slovenských a sovietskych partizánov: zahynuli tu Štefan Katrinec, Jozef Herda a dvaja neznámi partizáni. Za ich prechovávanie zastrelili majiteľa domu Jozefa Cverenkára a jeho 14-ročnú dcéru Helenku. Dolná Súča bola oslobodená dňa 30.apríla 1945 jednotkami Rumunskej armády bez bojov, lebo Nemci urýchlene ustupovali smerom na Hornú Súču a Moravu.
Po skončení vojny bol ustanovený „Národný výbor". Členovia MNV v Dolnej Súči, ktorý prevzal vedenie obce, sa predstavili občanom dňa 10.mája 1945 na verejnom zhromaždení pred kostolom. Príhovor mal p. riaditeľ Rudolf Hečko. Za členov nového MNV bolo potvrdených na verejnej schôdzi 25 občanov. Predsedom sa stal Štefan Hamaj, prvým podpredsedom Jozef Dvorák. Členmi rady Rudolf Hečko, Jakub Hatnančík, Michal Hamaj, Augustín Oliš, Štefan Rožník a Ján Tatík.
Ďalší predsedovia MNV :
Práca miestneho národného výboru sa počas volebného obdobia riadila „Volebným programom", ktorý obsahoval úlohy vo všetkých oblastiach.
V 50-tych rokoch začína obdobie budovania obce, začína sa predovšetkým s asfaltovaním ciest.
V 60-tych rokoch sa už začína s modernejšou výstavbou rodinných domov, ako aj s občianskou vybavenosťou pre občanov.
Za vedenia Štefana Betinca sa postupne v obci začína s výstavbou miestneho vodovodu, požiarnej zbrojnice, ihriska na Závodí, kultúrneho domu u Repov, reštaurácie, novej základnej školy, ako aj bytov pre učiteľov a ďalšími drobnými stavebnými úpravami pri zveľaďovaní a skrášľovaní obce.
K 1. januáru 1983 bolo v obci 595 trvale obývaných domov, obec mala 2728 obyvateľov z toho 1373 mužov a 1375 žien.
Osemdesiate roky priniesli obci najväčšie úspechy v individuálnej bytovej výstavbe. Bol otvorený celý rad nových stavebných obvodov. Ďalej sa pokračovalo na výstavbe kina (slávnostné otvorenie bolo 20.12.1986) a v rámci akcie „Z" sa otvorila výstavba novej materskej školy pre 120 detí (do užívania bola daná v r.1989- hodnota diela 7 mil. korún).
V roku 1986 sa konali voľby do národného zhromaždenia a do miestnych národných výborov. Rok 1990 prináša veľké zmeny najmä v politickom živote , ktoré sa odvíja po novembri 1989.
V r.1990 sa konajú prvé voľby do Federálneho zhromaždenia a v novembri i prvé komunálne voľby.
Transformácia politického systému znamenala prechod od vlády jednej strany k pluraritnému demokratickému systému. V dňoch 23. a 24. novembra 1990 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva a voľby starostu obce. Víťazne s počtom hlasov 970 sa stal starostom obce Marián Vasko. Zástupcom starostu sa stal Cyprián Pleva. Obecné zastupiteľstvo sa skladalo z 24 poslancov. Zrušením národných výborov zanikla i družba s obcou Nivnica z okresu Uherský Brod. Zároveň prostredníctvom rodáka Stanislava Orieška bola nadviazané partnerstvo so švajčiarskym mestom Eschenz. V roku 1991 bolo v obci 620 trvale obývaných domov, v osade Polníky 23 a v osade Repákovci 40. Zásobovanie pitnou vodou sa v 90-tych rokoch podstatne zlepšilo. Obec je zásobovaná prameňmi Černatiná, Huboč, Ďurákovec a Raplovec. Zmena politického systému podnietila okrem iného aj rozvoj drobného podnikania v obci. V rokoch 1994 až 1996 sa úspešne splynofikovala celá obec, ktorá mala veľký význam pre čistotu ovzdušia v doline. Celkové náklady na vybudovanie plynofikácie predstavovali 25 miliónov Sk. V roku 2002 sa prebudovala budova bývalej materskej školy na dom dôchodcov s kapacitou 23 miest a celkové náklady na prestavbu boli 3 milióny Sk.
Od 1.januára 2002 prešli na obec kompetencie zamerané na vedenie matrík, osvedčovania podpisov, listín a fotokópií, oblasť vodného hospodárstva, ochrany prírody a krajiny, sociálna starostlivosť, školstva a od 1.januára 2013 aj opatrovateľská služba.
Prvé voľby do obecného zastupiteľstva ako aj voľby starostu Dolnej Súče v ére samostatnej Slovenskej republike sa konali v dňoch 18. a 19. novembra 1994. Za starostu obce bol zvolení Marián Vasko a zástupcom starostu sa stal Cyprián Pleva. V tomto období sa dostaval a dal do užívania Dom smútku. V roku 1998 sa uzavrelo a upravilo smetisko „Ďurákovec“. Pri príležitosti 790. výročia prvej písomnej zmienky o obci sa v septembri 1998 otvorilo nové Obecné múzeum a zároveň sa uskutočnilo i slávnostné odovzdanie nových symbolov obce erbu a zástavy. V dňoch 27. a 29. júna 2008 sa v obci konali celo obecné oslavy 800-tého výročia „ Prvej písomnej zmienky o obci“. Pri tejto príležitosti prešlo Obecné múzeum komplexnou rekonštrukciou. V rokoch 2009 až 2010 sa dočkala komplexnej rekonštrukcie aj Základná škola s materskou školou zo štrukturálnych fondov EÚ v rámci operačného programu „ Základná infraštruktúra „. V novembri 2010 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva a voľby starostu obce. Starostom obce bol zvolení Ing. Pavol Kvasnica s počtom odovzdaných hlasov 861. Pán Marián Vasko bol vo funkcii najskôr ako predseda MNV od 12. januára 1984 do 1990 a od novembra 1990 až do roku 2010 zastával funkciu starostu obce. Celkovo bol na čele obce 30 rokov.
| Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 |
| 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 |
30
1
|
1 | 2 | 3 | 4 | 5 |
